Vybrala som si dovolenku. Každý boží deň pršalo. Myslela som si, že toto bude najväčší „prúser“ tohto týždňa, ale kdeže! Chlapci a dievčatá, čo sľubovali zmenu, opäť nesklamali. Prečo nikto nikdy neupozorňuje vopred na to, že v skutočnosti môže ísť aj o zmenu k horšiemu a my automaticky vždy uveríme, že v hre sú svetlé zajtrajšky?

V poslednom čase mi je naozaj ľúto učiteľov. A nielen preto, že streľba vo Vrútkach ukázala, že aj také učiteľstvo môže patriť k rizikovým povolaniam, ale najmä preto, že na Slovensku sa poctiví učitelia pričasto musia zamýšľať nad zmyslom svojej roboty. Podľa mňa nemálo ich padlo pod katedru, keď doterajšia poslankyňa Petra Krištúfková (Sme rodina) získala nový post splnomocnenkyne vlády pre podporu rodiny a sociálnu pomoc.

Nevyhnutnosť kvalitného vzdelania a adekvátnych pracovných skúseností pre zastávanie dôležitého postu a ovplyvňovanie vecí verejných, už po tomto kroku vlády neobháji nikto. Staré známe „uč sa, keď to chceš niekam dotiahnuť“ už dávno zmenili na „nájdi si vysokú školu nulovej kvality, ktorá ti poskytne síce chabú, ale predsa len nejakú kvalifikáciu pre štátnu funkciu, a máš to v suchu“.

Zdá sa, že vyhraj voľby a môžeš všetko si už osvojili naozaj všetci víťazi. Aj tí, čo sa navonok ešte stále tvária, že im toto heslo prekáža. Ešte včera kričali, že nám vládne mafia. A kto nám vládne dnes? Obávam sa, aby to nebol len iný klan... A nie, toto naozaj nie je o tom, že treba dať ľuďom druhú šancu, lebo každý má právo na zmenu. Toto totiž nie je poctivá zmena. Toto sa na zmenu len hrá. A aj tá hra je dosť trápna. Myslia si snáď, že zatmenie mysle a diplom zo Skalice máme úplne všetci? 

Ešte trápnejšie divadlo ale predvádzajú tí, ktorí opäť raz, zase a neustále vyťahujú sprísňovanie interrupcií. Milí moji, aj vďaka vám – alebo hlavne vďaka vám – najväčší problém tejto krajiny nie sú nenarodené deti, ale tie deti, ktoré sa v tejto krajine narodili, vyrástli tu a sotva dosiahnu osemnásť, prchajú z nej preč. Navždy.

„Ja som s touto republikou skončila,“ povedala mi nedávno 18-ročná dievčina, ktorá ide študovať do zahraničia a ani náhodou nemá v plánoch sa sem vracať. Cítila som sa pri tom rovnako zle, ako pri čítaní výmyslov 72-ročnej poslankyne Záborskej, ktorá sa zrejme rozhodla spasiť svet. „Panebože, prečo?“ pýtam sa už oveľa častejšie, ako je zdravé. Keď premiér Matovič vraví, že blázni medzi nami žijú, asi vie, o čom hovorí... (Možno aj o mne?)

Ešteže nám hlavný hygienik už zase dovolil nakupovať a predávať aj v nedeľu. Že nám to zakázal protiústavne, sa už asi pozabudlo. Kedy sa zmenilo „náš zákazník, náš pán“ na „náš hlavný hygienik, náš pán“? Ja už fakt neviem, či toľké zmeny v jeden týždeň unesiem. A ako ste na tom vy?