Občas sa mi stane, že sa mi nechce ísť v nedeľu pracovať. Niekoľko hodín nakrúcania, rozhovorov, fotenia a trochu adrenalínu, či všetko vyjde a všetci budú na konci dňa spokojní.

Posledný deň v týždni pripravujeme zmenáreň a robíme naraz niekoľko častí. Meníme ženám účesy a vizáž. V skutočnosti nemeníme my ženy v meste, ale ženy v meste nás. Takto sme to od začiatku chceli.

Zmenáreň nemala byť o zmene výzoru, ale o príbehu za ním. Silným, inšpirujúcim, provokatívnym, nespravodlivým, svojským, iným. Ženským.    

Každý jeden taký bol.  

Pri Skayi, ktorá prišla z Bieloruska ako 9-ročná, pred násilím v rodine dala ako 14-ročná prednosť detskému domovu a ako 18-ročná bojuje o občianstvo, sme rozmýšľali, či je spodná veková hranica, pod ktorú sú problémy zakázané.

Pri Soni, či existuje horná hranica, koľko toho môže uniesť jediný človek. Či po vlastnej obrne a rakovine, môže ešte zvládnuť synov autizmus a existenčné finančné problémy rodiny.

Pri Martine sme sa pýtali, o koľko zubov musí žena prísť, aby ju partner a otec jej dieťaťa prestal biť a ona sa násiliu postavila.

Nie sú to len príbehy žien, ktoré sme našli v krízových centrách. Pri Ivane sme obdivovali vnútornú silu, ktorú ukázala, keď prekonala mozgovú príhodu a zmenila svoj život. Na Petre, koľko projektov dokáže rozbehnúť jedna mama na materskej, na Zuzane, že opustí mestský život, aby žila tam, kde to miluje – v horách.

Občas sa mi stane, že sa mi v nedeľu nechce ísť pracovať. Po namáhavom týždni mi chýba energia. Ale len do momentu, než v našom kaderníckom salóne zapnem diktafón a začnem počúvať príbehy. Kým my zmeníme ženám vlasy a tvár, ony mne pohľad na život.

Ony odchádzajú s novou farbu vlasov a krásne nalíčené, a ďakujú, že si od všetkého mohli na chvíľu oddýchnuť. Ja sa s nimi lúčim nabitá energiou do ďalšieho týždňa a s pocitom, že to dáva zmysel. Je dobré, keď si navzájom meníme životy. K lepšiemu.