Zažila som cez víkend drámu. Šla som večer venčiť psa a našla som vo vchode pána bez domova. Nevedela som, čo robí. My sme pred vchodom mali nejaké cudzie topánky, zároveň chýbali moje šľapky a mužove bežecké tenisky. Stretla som ho dvakrát, dvakrát som sa ho spýtala: pane, čo tu robíte? Mala som so sebou psa. Moj pes síce nie je žiadny krvilačný pes baskervillský, ale je väčší. Ľudia sa z neho nejdú zblázniť od strachu, ale majú rešpekt.

Long story short, vyriešili sme pána vo vchode s políciou, vrátili sme susedom rohožky, aj topánky, pána pustili. A ja som premýšľala, ako by som sa cítila bez psa. Neviem, či tento stĺpček dokáže pochopiť žena v meste, ktorá väčšieho psa nemá. Nie je to prenosná skúsenosť. Ono je to totiž takto - od momentu, keď mám môjho Hektora, sa mi stáva, že keď o polnoci venčím a prechádzam sa po centre mesta, muži prechádzajú na druhú stranu ulice. Doteraz som to vždy bola ja.

Keď s ním skoro ráno chodievam o siedmej ráno behať, a široko ďaleko na hrádzi nie je nikto, len ja a dvaja muži, čo idú oproti, kým som nemala psa, obzerali sa, popískali. V momente ako vedľa vás beží pes, zrazu sa každý správa normálne. Je to neopísateľné, ale je to tak. Mnohé známe, ktoré majú väčších psov, popisujú to isté. Zrazu ako by ste mentálne mali zbraň a muži sa k vám správali s rešpektom. Normálne. A rešpekt sa zvyšuje momentom, keď psa nemáte na vodítku, ale počúva vás na slovo. To býva úplne najväčší strašiak zo všetkých. Nie pepper sprej, kaser, ani paralyzér. Pes.

Chcela by som sa cítiť bezpečne na ulici aj bez psa. Zatiaľ si aspoň užívam, že ho mám, a že to má okamžitý efekt. Pýtam sa ale - v akej spoločnosti to sme, keď sa mnohí muži na ulici správajú normálne, až keď máte v rukách pomyselnú zbraň? Naozaj si tu ideme merať pozície tým, kto z koho?  A čo keby sme nastavili spoločnosť tak, aby sme sa cítili bezpečne všetci bez ohľadu na pohlavie? Čo keby sme nechodili každá so strachom večer domov s pripravenými kľúčami a kaserom v ruke?

Môj pes mi okrem iného poskytol obrovskú slobodu. Keby som ho nemala, tak sa nikdy v živote nejdem sama prejsť o polnoci. Keby som ho nemala, cítim sa nebezpečne ešte aj ráno o siedmej na hrádzi.

Je oslobodzujúce mať psa. Je oslobodzujúce cítiť sa v pohode. Pričom je to vlastne úplne príšerné zistenie o našej spoločnosti.