Chvíľku som váhala, či dnešný stĺpček napísať alebo nie. Už sme sa tu o gayoch, aj o politikoch, rozprávali toľko veľakrát, že mám obavy, aby ma čoskoro niekto neoznačil za agenta teplej alebo politickej lobby…nechala som to v sebe trošku uležať, a aj tak musím.

Náš bývalý priemer, u ktorého sme už na všeličo zvyknutí, opäť na pár minút rozvíril vlny a vykričal inému bývalému premiérovi, že jeho nezaujíma, že si doma behá v červených tangáčoch.

Prečo sa má gay priznať?

Čo je však horšie, nepovedal to ako dôkaz svojej liberálnej mysle, povedal to ako urážku. A som si istá, že mu kopec ľudí tlieskalo “Super! Tak sa to robí! Konečne mu to niekto povedal otvorene do papule!” Bohužiaľ, som tieto výkriky počula aj z úst mojich kamarátov gayov.

Kedže predpokladám, že vzdelanie alebo rozhľadenosť más nesiaha až tam, aby vedeli, že nosenie červených tangáčov asi nie je žiadna úchylka a už vôbec nie zvrhlosť, táto narážka mala za cieľ spochybniť sexuálnu orientáciu politického oponenta.

Naozaj sme sa dostali tak ďaleko? Stačí, keď o niekom naznačíme, že je gay a dúfame, že sa tým spustí spoločensko-politický lynč? Som rada, že sa tak v tomto prípade nestalo a nie je to kvôli politike. Je to kvôli ľudskosti.

Úprimne mi je úplne ukradnutý celý Pelle a jeho orientácia, čo ma vytáča do biela je to, že tu má kopec ľudí pocit, že je ich právo vedieť, či človek, o ktorom si myslia, že je gay, je naozaj gay! Nech sa už konečne prizná! Buzerant jeden!

Ale k čomu sa má priznať? Nerobí nič protizákonné, nič deviantné, nič, z čoho by sa ktokoľvek musel verejne spovedať. A nedajte sa zmýliť, toto sa zďaleka nedeje len v politických kruhoch.

To je ten kolega v kancelárii, o ktorom to vedia všetci, len on nie, a budeme ho tlačiť, veď nám môže povedať všetko. “Bože, prečo by sa mal schovávať, veď my sme mu nikdy nedali dôvod, aby si myslel/a, že nám to prekáža?!?” Prípadne “Mne ani tak neprekáža, že je lesba, vadí mi, že s tým robí tajnosti!?”

Túto logiku by som pochopila, keby sme povinne všetci nahlasovali pri nástupe do práce svoje sexuálne preferencie. Dostali by sme dotazník, kde by mal každý rovnaké otázky.

Keď nás definuje sexualita

Na stupnici od 1 do 10 označte, ako veľmi máte radi orálny, análny a vaginálny sex. A potom, keď toto budeme všetci o všetkých vedieť, môžeme debatovať. Pretože akokoľvek absurdne vám moje riadky môžu pripadať, je to presne to, čo robíme gayom a lesbičkám.

Prečo by ich mala definovať ich sexualita? Prečo by sa oni nemohli sami a slobodne rozhodnúť, kedy a ako a či vôbec urobia svoj coming out. Poznám kopec ľudí, ktorí sú gay, vedia to o nich všetci priatelia a rodina, ale v práci to nikomu na nos nevešajú!

Prečo? Lebo, bohužiaľ, vo veľa prípadoch to bude jediná vec, ktorá ich bude definovať! Nikoho nebude zaujímať, aký je odborník, nikoho nebude zaujímať, aký je človek, kolega…všetci si budú pamätať len to, že je gay. A to v zlom, aj v dobrom.

Prečo sexualita? Nestačí, že je niekto schopný, múdry a ochotný sa učiť? Prečo pri určitých ľuďoch trváme na tom, aby k tomu priznali aj to, s kým radi spia? Keď sa stretneme s otcom v strednom veku, s rovnakou kvalifikáciou a skúsenosťami, ako má ten slobodný štyridsiatnik bez frajerky, nenútime ho povedať, či doma okrem misionára občas prejdú k orálnemu sexu…na anál sa nepýtame už vôbec!

Prečo potom drzo a bohorovne očakávame, že nám tieto detaily naservíruje človek, ktorý o nich nechce hovoriť. Je skvelé, že sa kopec LGBTI+ ľudí cíti slobodne a nemajú strach prihlásiť sa k svojej orientácii.

Kiežby som mohla povedať, že ich spoločnosť prijíma bez predsudkov….ale to, ako, kedy a či vôbec sa niekto rozhodne urobiť coming out, by nemalo byť vecou verejnej debaty a už vôbec nie spoločenského nátlaku.

Zvlášť v spoločnosti, v ktorej je slovo gay stále pomaly horšie ako sprostá nadávka…