Ráno začínam deň cvičením s Marošom Molnárom. On cvičí a ja sa naňho pozerám. Sedím v pohodlí svojej kuchyne, ktorá sa mi stala pracovňou, kanceláriou aj kaviarenským kútom,  pijem kávu a priam cítim, ako mi pri jeho drepoch a dvíhaní činiek navierajú svaly. Občas mám chuť zakričať mu cez obrazovku, nech to príliš nepreháňa, predsa len svalnaté lýtka v minisukni nevyzerajú veľmi dobre.

„Jáj, moja, máš 48, akú minisukňu si ty už len chceš navliecť? To sa v tvojom veku vážne nehodí!“ začujem v hlave múdre hlasy. Vlastne, rovnaké som počula aj keď som mala o dvadsať menej. Len vtedy mi povedali, že sa to v mojom stave nehodí. Bola som totiž tehotná. Čuduj sa svet, nedávno pozerám na obrázok z Holandska – ženská, tak v ôsmom mesiaci, na bicykli a ešte k tomu v minisukni! V ruke na riadidlách nonšalantne držala kytičku. Zjavne šla z trhoviska. A nikto jej asi nepovedal, že v tehotenstve sa minisukňa nehodí. A na bicykli dvakrát! Ktovie, aké múdre rady jej ešte unikli, ktoré ju mohli brzdiť celým ďalším životom. Takto sa rúti svojím svetom bez bŕzd...

No ale späť k cvičeniu s MM. (Iniciálky Maroša Molnára s Marilyn Monroe sú zhodné fakt len náhodou. Nemyslím si, že by jej niekedy napadlo zrána ťahať obojručky či robiť drepy.) Jeho cviky majú nádherné pomenovania. Napríklad taká jednonožná mŕtvola. To som presne ja, keď ležím na gauči a kocúr mi priľahne jednu nohu tak, že sa nemôžem pohnúť... Keď vidím pri cvičení trénerovu skrčenú tvár, niekedy trpím aj zaňho. Presne cítim, ako ma ťahajú kríže či bočné svaly, keby som to nedajbože chcela raz s ním skúsiť naozaj.

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Žien v meste priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Pravdu povediac, veľmi sa mi páči, že pri tom cvičení trpí. Nie ako tí 20-roční naspídovaní fitnesáci, ktorí spravia sto brušákov, tri minúty zotrvajú v doske, urobia nejaký bočný plank, a nič. Tvária sa ako ja vo vírivke s pohárom šampáňa v ruke. Pravdu povediac, myslím si, že keby som s MM naozaj cvičila, tak si môžem aj ublížiť. (A to aj v prípade, keby som cvičila s Marilyn Monroe v počte vypitých pohárikov za deň, skrátka, skratka MM je v akomkoľvek cvičení u mňa predzvesťou tvrdého pádu). Predsa len človek už má istý vek. Nie na odloženie minisukne do skrine, božechráň! Ale na také tvrdé cvičenie hneď tak zrána, celkom iste!

A ublížiť si v dnešnej covidovej dobe je fest veľké riziko. Možno by ma pre vek už nezobrali ani do nemocnice, či dokonca ani do sanitky, vlastne možno by ma všetci len tak prekročili. A to pritom stále tvorím ekonomické hodnoty, takže poslankyňa za SaS by ma v pohode dala (čisto teoreticky) prednostne zaočkovať. Zatiaľ sa prednostne nechala zaočkovala sama. Možno pre istotou, aby jej niekto nenanútil zo skladu Sputnik. Prípadne AstraZenecu, o ktorej  podľa IM (pozor, nemýliť s MM) „vieme svoje“. Jeden neuvážený výrok a koľko škody narobí. Skoro ako neuvážené silové cvičenie. Pri jednom človek zraní iných, pri druhom seba. V oboch prípadoch sanitka v nedohľadne a liečba tiež.

No ale vážne naspäť k cvičeniu! Keď takto ráno „cvičím“ s MM, všimnem si, že je na ňom skvelé aj to, že vyzerá akoby len teraz vyliezol z postele. Fakt mu človek uverí, že je to jeho ranné cvičenie, otvorí oči a hneď siahne po činkách. Vlasy rozcuchané, kých on cvičí, oni zaručene ešte snívajú o vankúši. Žiadny styling. Alebo ak predsa, tak neskutočne premakaný hollywoodsky styling v štýle „práve som sa zobudil". Napokon, všetci sa dnes stylujeme, ako vieme, keďže kaderníctva nám zavreli a nie každej kaderníčke sa chce terigať k zákazníkom domov. A nie všetkým zákazníkom sa chce doma upratovať, lebo si na návštevu pozvali kaderníčku.

A vlastne sa im ani nechce pozývať si ju na návštevu, keď ani vlastných rodičov či vlastné deti si už pár mesiacov pozvať nemôžu. A tak sme kaderníkmi všetci. V prítmí (lebo ostré svetlo zvýrazňuje vrásky) vlastnej kúpeľne som sa už zabudla maľovať, ale za to som sa naučila farbiť si vlasy sama. Ešte bude treba naučiť sa vybrať si vhodnú farbu v drogérii. Všetky zatiaľ vyšli úplne inak ako na devách na škatuľke. Hitom je teraz u mňa „bažinová blond", ktorá chytá zľahka do zelena. Vyzerám ako jarný púčik. Alebo možno aj jarná puča, veď je to v konečnom dôsledku pri zákaze vychádzania aj tak jedno.

Priznávam, mám miernu depku (možno aj preto, že ráno necvičím, len čumím na MM ako si dáva do tela a po večeroch čumím na MM, aká bola krásne oblá a nikto ju za to nehejtoval). Už ma nebaví sedieť len doma, chýba mi vôňa kaviarne, šepot a vrava od vedľajších stolov, hučanie kávostroja, mierny závan vetríka pri otvorení dverí, keď nový zákazník vojde dnu, nesmelé dotyky cudzích slov typu „Je táto stolička voľná, môžem si ju vziať...?“ Chýba mi normálny život. A viem, že  nemám fňukať, lebo som živá a zdravá, a mnohí aj nie, lebo mám prácu, čo jesť aj strechu nad hlavou. A mám stále ešte možnosť tešiť sa z maličkostí. Lenže mne sa už chce tešiť z obrovských vecí - zo stretnutia s priateľmi, z objatia mamy a otca, z veľkej narodeninovej oslavy môjho bráška. Chcem zase vynadať deckám, že prišli večer z rande neskoro a že v marci fakt nie je čas na holé kríže. Chcem sa so psom zatúlať na vysoké kopce všetkých možných okresov a nielen kilometer od domu.

Chcem žiť, hučím z balkóna.

Chcem žiť, šepkajú pacienti z nemocníc.

Nikto nepočúva.