Už mesiace nechodím pravidelne na Facebook. Keby som v rámci novinárčiny nemusela, prisahám, že by som tam ani nešla. Lenže my žijeme v bode, keď mnoho vládnych opatrení je skôr v statuse ako na tlačovke. Keď ministri venujú viac času anonymným diskutérom pod statusmi ako relevantným otázkam novinárov. A tak tam musím byť. Aj keď nechcem.

Viackrát som sa za posledné mesiace pristihla pri tom, že si otvorím sociálne siete a mám pocit, že musím utiecť. Hysterickí ľudia, extrémne reakcie, hnev, zlosť. Obzvlášť teraz počas karantény, keď trávim veľa času športom, prechádzkami so psom a sama so sebou, pristihnem sa pri tom, že algoritmus Facebooku ma nemá. Vidím ako sa ľudia nechávajú strhávať iracionálnymi myšlienkami. Vidím ako nenávidia, nadávajú, neznášajú, kričia.

Mám chuť vypnúť Facebook

Vyvrcholilo to dnes ráno. Som nočná sova, ak môžem, vstávam naozaj neskoro. O 11:30 som si urobila raňajky, sadla za stôl a otvorila sociálne siete. Šokoval ma status Zlatice Kušnírovej, ktorá iba zdieľala článok o Milanovi Lučanskom. V diskusii pod ním jej nadávali do chudier, alkoholičiek, písali jej, že jej zavraždená dcéra bola prostitútka, že musela zobrať peniaze za jej vraždu, aj za to, čo hovorí a píše. Neveriacky som sedela za stolom a pozerala na žumpu, ktorá sa jej tam vyvalila. Potom som zbežne prescrollovala aj jej iné statusy. Šikana, vyhrážky, nenávisť.

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Žijeme v polarizovanej spoločnosti. V dobe, keď frustrácia stúpa. Ja sama na sebe cítim, že nie som ok. Chýba mi rodina, chýbajú mi kamaráti, chýba mi normálny život. Bojím sa o rodičov, mám pocit, že ľudia pandémiu neberú vážne a viním z toho politikov. Výnimočne si myslím, že oprávnene. Sociálne siete toto všetko zoberú, okorenia, prisolia a prevaria. Dostanete z toho koktail, ktorý dostala aj Zlatica Kušnírová. Každý sa môže vyjadriť ku všetkému. Vulgárne, nezodpovedne aj zavádzajúco. Tresty nie sú. Čím horšie, tým viac páčikov dostanete. Vedec, ktorý študoval 30 rokov problematiku? Nezaujíma nás. Máme 60tnika v spotenom tričku za klávesnicou, ktorý už dávno vedel ako to je.

Minulý týždeň som písala o bulvári a modelke Verešovej. Tento týždeň mám inú frustráciu. Z nenávisti. Z nepočúvania. Zo zahltenia balastom. Z vykrikovania menšiny, ktorá je absolútne banálna a nepodstatná, no akosi ju najviac počuť. Jedného dňa ohluchneme na hlúposť.

A pritom stačí ísť von. Stačí vypnúť mobil a počítač. Ísť s deťmi, so psom, alebo len tak sami so sebou. Verte mi, pomáha to. Keď cítim pretlak emócií, stáva sa mi, že rozpíšem nahnevaný komentár alebo status. Mám už na to čidlo a viem to detekovať. Akonáhle mi niečo zvýši tep, naučila som sa odkráčať preč a predýchať to. Idem sa prejsť, uvariť si kávu, zabehať si. Čokoľvek. Ak sa po hodine vrátim k obrazovke a cítim to stále rovnako, postnem to. Zároveň sa priznávam, že ešte nikdy sa to nestalo. Vždy som status alebo komentár vymazala.

Bohužiaľ nemôžem

Nenechajte sa viesť hnevom. Nenechajte sa zlákať zlosťou a nenávisťou. Nenechajte sa opiť lajkami a páčikmi, že ste dobre naložili. A neučte sa mať dobrý pocit z toho, že ste zhodili a zničili niekoho druhého. Na tom sa nedá stavať žiadny úspech.

Ak by som mohla, vypla by som si Facebook. Ale nemôžem. Tak vás aspoň prosím - prispejte tam aj vy svojou normálnosťou. Píšte radšej, čo pekné ste zažili. Čo ste prečítali. Čo vás inšpirovalo. Urobíme z toho krajšie miesto, kde matke, ktorej zavraždili dieťa, niekto nenadáva do prepitej chudery.