V posledných dňoch veľa premýšľam o menštruácii. Je to vec, ktorá vo veľkej miere definuje život nás žien. Prichádza, aby nám oznámila, že dospievame, odchádza, aby nám dala najavo, že naša reprodukčná stránka prestáva fungovať a my sa stávame iným druhom žien. Ženy po menopauze vraj získavajú istú silu vďaka tomu, že im každý mesiac neodchádza časť energie kvôli mesačnému cyklu.

O menštruácii premýšľame stále. Podľa toho, kedy ju máme, si plánujeme mnohé veci. Ak je bolestivá, pripravujeme sa na to, ako ju zvládneme popri fungovaní v práci. Riešime, ako počas nej športovať, či si farbiť vlasy, alebo radšej počkať, kým skončí. Podľa cyklu plánujeme dovolenky a výlety.

Menštruácia je tabu

Napriek tomu, že je to úplne normálna, prirodzená vec a týka sa každej z nás ako dýchanie, či vylučovanie, pre moju generáciu sú rozhovory o menštruácii stále trochu tabu. Menštruačná krv je považovaná za niečo, čo musíme skrývať a je ideálne, aby sa nikdy a za žiadnych okolností neobjavila na našom oblečení. Keďže mávam pomerne silnú menštruáciu, zažila som vďaka nej veľa ponižujúcich momentov. Už od základnej školy, keď som musela nahlasovať, prečo necvičím na hodine telesnej výchovy. Cesta na toaletu v škole, skrývanie vložiek, aby si to nikto nevšimol.

Do dnešného dňa mám z presiaknutia krvi počas môjho silného cyklu traumu. Nosievam so sebou náhradné veci, aby som sa v prípade potreby prezliekla. Cyklus ovplyvňuje aj moje nálady a mávam veľmi silný PMS. Môžem o sebe skrátka povedať, že mi menštruácia naozaj veľmi intenzívne zasahuje do života. A rozhodla som sa o tom hovoriť, písať a viac to neskrývať. 

Všimla som si, že mladšie ženy, ktoré poznám alebo sledujem na sociálnych sieťach sú oveľa otvorenejšie. Bez zábran hovoria nielen o menštruácii, ale aj o vložkách, tampónoch, kalíškoch, menštruačných nepresakujúcich nohavičkách (za ne by mal niekto dostať Nobelovu cenu). Keď to vidím a počujem, cítim sa trápne, že moja generácia nedokázala tieto bariéry prelomiť a zbúrať. Že to stále voláme “mám svoje dni”, teraz TO mám! Hanbíme sa to nazývať pravým menom a hovoriť o tom verejne a bez studu.

Rozhodla som sa, že sa nechám inšpirovať mladými ženami a začala som prekonávať tieto rokmi vytvorené stereotypy. Keď sa ma šéf na porade opýtal, čo mi je, že som taká bledá, povedala som, že práve prvý deň menštruujem. Niekoľko kolegov a kolegýň zostalo zaskočených, ale v zásade sa nič hrozné nestalo. A takto skúšam prelamovať svoje vlastné hranice aj inde. Keď si kupujem v lekárni niečo proti menštruačným bolestiam, nestišujem hlas. Vo fitku pred trénerom jasne poviem, že mám krámy, aby mi podľa toho upravil tréning. Hovorím nahlas o silnom krvácaní aj o tom, ako sa cítim, keď mám práve kŕče.

Prestávame sa hanbiť hovoriť

Vždy ma príjemne prekvapí, keď o menštruácii hovoria verejne známe osoby, herečky, moderátorky, influencerky. Som veľmi vďačná režiérke Diane Fabiánovej za dokument o menštruácii Mesiac v nás, ktorý sa roky premieta po svete, lebo je jediný svojho druhu. Mladé dievčatá na celom svete sa učia ako hovoriť o niečom takom prirodzenom, ako je cyklus podľa filmu slovenskej režisérky! Je dobré, že vychádzajú knihy ako Bez hanby o ohambí, či Od A po Z o vašej vagíne, či Červená je pekná. Že ženy nahlas začínajú hovoriť aj o veciach ako je HPV, kvasinková infekcia, o bolestivej menštruácii.

Prestávame sa hanbiť priznať, že ideme na prehliadku ku gynekológovi, či na mamograf. Ľady sa lámu. Hoci pomaly, ale predsa. Chcelo by to viac odvahy generácie nás, žien okolo štyridsiatky. Hovorme o menštruácii, kým ju máme, hovorme o začínajúcej menopauze, o návaloch, o hormonálnej nerovnováhe a nehanbime sa za svoje telo. Ani za tú časť, ktorou rodíme naše deti a ktorá nám každý mesiac pripomína, že sme ženami. Nie je hriech hovoriť o menštruácii, ani ju ukázať v reklame na tampóny a vložky. Modrá tekutina je dúfam navždy pasé.