Vo všeobecnosti platí, že čím vyššie v spoločenskej, pracovnej, vekovej hierarchii stúpame, tým viac musíme delegovať, tým menej času máme na jednotlivcov vo všetkých „vrstvách“ pod nami. Čím je človek na rebríčku vyššie, tým vzdialenejší je jeho kontakt so zemou a strata kontaktu so zemou mu dáva falošný pocit, že je bližšie ku hviezdam a oblakom.

Hierarchia vo Francúzsku je silne citeľná v každej sfére, ale nonšalantne sa prechádza priečne cez všetky vrstvy. Je dôležité, aby aj kráľ zostával v kontakte s pešiakmi.

Je príjemné, keď riaditeľ školy s 2000 žiakmi stojí každé ráno pri školskej bráne, podáva si ruku s rodičmi detí a všetko sleduje. Z tepla svojej kancelárie by nevidel, kto do školy uteká, kto prechádza cez cestu na červenú, či pri parkovaní rodičia nebránia premávke áut, kto pred školou fajčí, či niekto neštuchá do ostatných, keď vchádza cez turnikety na školský dvor. Diskutuje so strážcami na školskom dvore. Poobede je na mieste, kde sa deti lúčia s pani učiteľkami a vítajú s rodičmi, je častokrát na mieste činu, keď na školskom dvore vznikne bitka. Mnohé hodiny s chýbajúcimi učiteľmi supľuje sám riaditeľ.

Je príjemné, keď na hudobnom konzervatóriu sú dvere riaditeľne väčšinu času otvorené, keď riaditeľ sa každú chvíľu prechádza po chodbách konzervatória, rozpráva sa so študentami, rodičmi, pre staršiu pani hľadá voľné kreslo, opýta sa jej, či jej nemá priniesť kávu. Pridŕža dvere mamičkám s kočíkmi a deťom s kolobežkami. Potrasie rukou každému, koho na chodbe stretne, či je to profesor klavíra, bubnov, hudobnej teórie, pestúnka čakajúca na dieťa, či trinásťročný žiak.

Pred piatimi rokmi ma operoval jeden z najlepších neurochirurgov vo Francúzsku. Ja, bezvýznamná cudzinka, som mala termín uňho do troch týždňov, vyhovel mi, aby dátum operácie spadal do školských prázdnin, sám mi mailom odpovedal na otázky, ktoré sprevádzali moje stavy úzkosti niekoľko mesiacov po operácii. Napriek svojmu programu nabitému dôležitými operáciami, neposunul odpoveď na moje otázky inej osobe.

Lekárom zdravotné sestry nerobia asistentky v ordinácii, každého pacienta si lekár ide vyzdvihnúť do čakárne sám, každému pri vítaní aj lúčení podá ruku. Prechádzajúc po chodbách nemocnice, sa lekári zastavujú pri pacientoch čakajúcich v čakárni, s tými, ktorých už poznajú, prehodia pár slov.

Veľkosť človeka sa nemeria počtom priečok rebríka, ktoré ho delia od zeme, ale jeho ochotou zakaždým zísť dolu. Jeho prístupnosťou ku všetkým.