Mala by som zažívať niečo ako syndróm prázdneho hniezda. Keď deti odídu z domu, hovorí sa, že matky by mali čiastočne stratiť zmysel života, cítiť sa osamelo a nepotrebne. Nemajú sa o koho starať, komu variť, po kom upratovať, koho životy riešiť a je im z toho smutno. 

Nuž, u mňa sa  zatiaľ nič podobné nedostavilo. Žijem sama, som single, spoločnosť mi robí iba pes. Navyše vďaka lockdownu momentálne veľa času pracujem z domu, čiže sa stáva, že celé dni nemám fyzický kontakt s nikým okrem seba. Neviem, čím to je, ale moja introvertná časť sa celkom raduje. Možno prvý raz v živote je môj život hlavne o mne. Do istého veku som žila s rodičmi, potom chvíľku s frajermi, potom som bola manželka a matka, ale nikdy som nemala naozaj čas na riešenie vlastných potrieb. Vo veľkom byte pre ne nebol priestor. 

Samota má veľa skrytých výhod (aj nevýhod), ale tou najväčšou je, že pred sebou nikam neutečiete. Veci, ktoré ste roky odkladali s výhovorkami, že na ne nemáte čas, sa začínajú hlásiť o slovo. Žijete v dobrovoľnom duševnom celibáte, kedy sa môžete venovať naozaj iba svojej duši, svojím potrebám, počúvať seba a svoje vnútro. 

Mnohí ľudia z okolia to nechápu. Niektorým sa zdá egoistické, že sa nesťažujem, ako mi chýba starostlivosť o dieťa (medzičasom dospelé). Dokonca odo mňa mámia priznanie, že predsa len sa doma cítim osamelá a nešťastná. Nuž, zatiaľ sa tak necítim. Myslím si totiž, že každá žena má právo na trochu samoty a trochu načúvania vlastnej duši. 

Nesúdim žiadnu mamu, ktorá syndróm prázdneho hniezda pociťuje, pretože jej deti po odchode naozaj chýbajú. Možno by to bolo iné, ak by moje dieťa odišlo na opačnú stranu zemegule, či do iného štátu a videla by som ho dvakrát ročne. My si zatiaľ so synom odlúčenie pochvaľujeme. Obaja vďaka nemu osobnostne dozrievame. 

Nepatrím k ženám, ktoré napĺňa iba starostlivosť o iných, respektíve, napĺňa ma len do určitej miery. Ak je táto miera prekročená, čo sa mnohým z nás stáva počas dlhého životného obdobia (kým naše deti nevyrastú), začínam pociťovať absenciu osobnej slobody a možnosti rozhodovať sama o sebe. Potrebujem mať tie dve veci vyvážené. Starostlivosť o druhých aj o seba musí byť v rovnováhe. 

Keď sa pozerám na generáciu našich mám a babičiek, mám pocit, že pre nich bol odchod detí veľmi významným medzníkom v živote. Okamžite sa snažili nahradiť starostlivosť o deti inou - prehnanou starostlivosťou o manžela, prípadne o vnúčatá. Sme na tom lepšie, pretože máme lepšie podmienky na život. 

Napríklad oveľa väčšie uvedomovanie si vlastných potrieb, finančná nezávislosť na iných, vzostup feminizmu, ktorý nás neustále presviedča, že tu nie sme iba pre uspokojovanie iných. Ženy majú oveľa viac možností sa aj v staršom veku realizovať, pracovať, študovať, zakladať si firmy, spolky, venovať sa koníčkom, cestovaniu, sebarozvoju. 

Syndróm prázdneho hniezda už nie je taký akútny, pretože naše hniezdo zapĺňajú vlastné potreby a radosti, ktoré sme odkladali práve na toto obdobie. Ich čas nastal.