Pokrok vs. lenivosť. Kto vyhráva?

 

Uľahčovanie si vecí. Poznáme to všetci. Denne riešime situácie, ako si niečo zľahčiť. Ako niečo urobiť s menšou námahou, jednoduchšie, pohodlnejšie. Ja som mala dlhé roky z uľahčovania výčitky. Pripisovala som ho svojej lenivosti. Som lenivá a preto si veci uľahčujem, čo znamenalo v mojej hlave, nerobím ich naplno a poriadne.

Nedávno som čítala zaujímavý článok, ktorý sa zaoberal fungovaním nášho mozgu. Vedci skúmali práve to, prečo máme tendenciu veci zjednodušovať a prečo častejšie volíme ľahšiu cestu. A prišli na to, že náš mozog je naprogramovaný tak, že automaticky vyhodnocuje najjednoduchšie riešenia a podsúva nám ich ako správne. Vďaka tomuto programu je vlastne možný pokrok. Ak by sme neboli nastavení tak, že chceme hľadať najjednoduchšie cesty a spôsoby, zrejme by ľudstvo dávno vyhynulo.

Či už si vezmeme vynález kolesa, kladky, automobilu, či parnej sily – všetky vynálezy mali jeden hnací motor. Snahu zjednodušiť si život. Vďaka nej dnes využívame umývačky riadu, práčky, sušičky, mobilné telefóny, mixéry…Snahu uľahčovať si veci často nazývame lenivosťou. No je to naozaj to isté?

 

Prečítajte si

Spoločníčka samota

 

Všetko má dve strany. Mnohé príručky osobnostného rozvoja nám hovoria, že si máme voliť tú ťažšiu cestu. Že osobnosť rastie a rozvíja sa prekonávaním prekážok. Že každá hrdinská cesta vedie tŕnistými cestami plnými drakov a nástrah. Mozog je ale naprogramovaný prekážky obchádzať, podliezť, postaviť cez ne most, vymyslieť prístroj, ktorý draka zlikviduje a zrecykluje. Čo teda s tým? Odpoveďou je asi slovo miera. Všetko s mierou. Lebo naše zjednodušovanie vecí sa nám častokrát vymkne z rúk a výsledkom je extrém.

Poznám množstvo ľudí, ktorí si tak uľahčujú svoj život, že v zásade nechodia pešo, nerobia žiadnu fyzickú aktivitu, ani raz za rok, nie sú ochotní ísť do prírody, nevylezú na kopec. Poznám ľudí, ktorí tvrdia, že sú ochotní robiť iba veci, ktoré sú im príjemné a pohodlné. Ak majú auto v servise, tak prosto využijú členov rodiny, aby ich vozili.

Ak majú cestovať dopravou povedia, že to nedokážu, lebo nevedia ako si kúpiť cestovný lístok. A podobných príkladov sú tisíce. Snaha uľahčovať si veci sa nám vymkla z rúk a prehnali sme ju do obrovských rozmerov.

Niekedy mám pocit, že už nám vôbec neslúži na pokrok a napredovanie, ale na to, aby sme mohli robiť iba to, čo chceme. Pohodlnosť nás vedie ešte k jednej nebezpečnej veci. Robeniu vecí len tak, aby sa nepovedalo. Tým, že si chceme veci uľahčovať, často skĺzneme do toho, že robíme nekvalitnú prácu. Naoko je to urobené, ale má to množstvo nedostatkov.

Lebo na to, aby sme to urobili naozaj dobre, musíme vynaložiť námahu. Vidno to na všetkom – na tom, aké máme cesty, ako sú postavené novostavby, na tom, ako pokojne odhodíme odpad na zem, lebo kôš je vzdialený 20 metrov. Čím viac pokroku, tým viac pohodlnosti.

 

Prečítajte si

Ticho lieči a v stromoch sa dá čítať

Sú však krajiny, ktoré pochopili, že technický pokrok nemusí ísť ruka v ruke s pohodlnosťou a šlendriánstvom. Že je na čase vrátiť sa aj k fyzickej aktivite, robeniu vecí ručne, že auto je možné vymeniť občas za nohy alebo bicykel, že veci je potrebné dokončiť, aj keď sme unavení alebo nás to stojí námahu. Aj keď je mozog naprogramovaný na uľahčovanie, je dobré ho občas presvedčiť na ťažšiu cestu.

A práve tak tomu treba rozumieť aj v knihách o psychológii. Ani jeden extrém nie je dobrý. Nevidím zmysel ani v asketickom odriekaní si všetkého, čo nám môže pomôcť, ani v hedonistickom užívaní si bez námahy. Všetko s mierou.

Keď som v lenivom móde a môj mozog nie a nie presvedčiť na ťažšiu cestu, tak si vždy spomeniem na ľudskú distopiu zobrazenú vo filme WALL-E, kde sa tuční ľudia presúvajú iba na lieatajúcich vozíkoch, život na zemi neexistuje a planéta je iba skládkou odpadu. Ak sa nenaučíme žiť a fungovať s mierou našej lenivosti o pár rokov to môže byť pravdou.